Teoreticky všetci pracujeme, aby sme žili. Aspoň by sme si to želali. Neraz však žiť nestíhame, pretože práca pohlcuje priveľa nášho času a síl. To má za následok nielen zníženú produktivitu práce, ale aj zhoršenú kvalitu súkromného života. A syndróm vyhorenia číha za rohom.
V inzerovaných pracovných ponukách sa v poslednom čase medzi zamestnaneckými výhodami objavuje slovné spojenie work-life balance, teda rovnováha medzi súkromným a pracovným životom. Uvedomelí zamestnávatelia začínajú vytvárať podmienky na to, aby človek nepracoval na úkor osobného života. Ale zatiaľ sú v menšine.
Navyše, nie v každom odvetví je to možné nastaviť ľahko a bez problémov. Pokiaľ práca umožňuje napríklad flexibilný pracovný čas alebo remote work (prácu na diaľku), býva nastolenie väčšieho balansu medzi pracovným a súkromným životom jednoduchšie než v zamestnaniach, kde sa pracuje na zmeny a je nevyhnutné, aby bol zamestnanec prítomný na pracovisku osobne.
Stavajte si Vlastné Hranice
Určiť, kde presne bude hranica medzi súkromným životom a prácou, respektíve koľko času a energie chceme venovať práci a koľko ich chceme pre svoje žitie, nie je jednoduché. Existuje však cesta a tou je mať jasno vo vlastných prioritách a potrebách.
„Dnes sa veľa hovorí o dôležitosti zladiť súkromný čas s pracovným. Hranica medzi nimi je individuálna a môže sa líšiť od hodnôt, priorít. Zamestnanec si musí určiť priority a uvedomiť si, čo je najdôležitejšie v jeho živote. Podľa toho si musí nastaviť hranice a chrániť si svoj čas. Ak by jeho pracovné aktivity priveľmi zasahovali do súkromného života, je potrebné hľadať kompromis medzi pracovným a súkromným životom,“ odporúča Katarína Garajová, generálna riaditeľka personálnej agentúry MAXIN’S Group.
Ciest k rovnováhe je viacero, so zamestnávateľom sa dá dohodnúť napríklad na inom než plnom pracovnom úväzku. Alebo na extra dňoch voľna v prípade zdravotných problémov s deťmi či pre iné rodinné udalosti. Pomôcť môže zriadenie zamestnaneckej škôlky alebo pomoc zamestnávateľa so strážením detí v popoludňajších hodinách.
V zásade je to všetko o komunikácii a o nastavení si pravidiel tak, aby vyhovovali obom stranám. Pokiaľ existujú zamestnanecké odbory, je to vhodná platforma, cez ktorú sa dajú potreby a požiadavky zamestnancov komunikovať a dohodnúť sa napríklad na tom, že sa každý druhý piatok pracovná zmena skončí o niečo skôr.
Tam, kde odbory neexistujú, stojí dosiahnutie dohody o väčšej rovnováhe medzi súkromným a pracovným životom na komunikácii každého zamestnanca so svojím nadriadeným alebo s oddelením ľudských zdrojov.
Fakty namiesto Detailov zo Života
Pri debate o tom, prečo ako zamestnanec potrebujete viac času pre seba alebo inak usporiadať pracovný čas a výkon práce, sa oplatí byť úprimný, ale určite netreba byť príliš osobný. Nadriadený môže, ale nemusí vedieť detaily z vášho súkromného života. Pokiaľ si svoje súkromie potrebujete chrániť, ako argumenty na debatu odporúčame uviesť, v čom sa vaša práca zlepší a zefektívni, keď bude pracovný čas alebo miesto práce viac prispôsobené vašim potrebám.
Syndróm vyhorenia, resp. znižujúca sa chuť k práci a klesanie výkonnosti by mohli nadriadeného presvedčiť, aby sa nad vašimi slovami minimálne zamyslel. O niečo jednoduchšie je dohodnúť si pracovný čas a podmienky pracovného výkonu prispôsobené podmienkam osobného života na stredných a vyšších manažérskych pozíciách, kde je riziko syndrómu vyhorenia oveľa vyššie, keďže nároky na výkon a pracovný čas sú tiež vyššie. Preto máva tento druh zamestnancov občas umožnený tzv. sabbatical – niekoľkomesačné neplatené voľno.
Súkromie Výsostne Súkromné
Niekde firemná kultúra umožňuje zdieľanie osobného života s kolegami a nadriadenými. Nie vždy a všade je to však možné či vhodné. Ak chce zamestnávateľ vedieť o vašom súkromí viac, ako vám je komfortné a príjemné, berte ohľad na svoje prežívanie. Zamestnávateľ nemá na takéto informácie právo, nie ste povinný deliť sa o ne.
„Zamestnanec si má chrániť osobný život. Existujú právne normy a etické zásady, ktoré chránia súkromie zamestnancov. Zamestnávateľ má právo očakávať, že zamestnanec bude vykonávať svoje pracovné povinnosti, ale nemal by sa miešať do osobného života. Ak sa deje opak, zamestnanec by sa mal otvorene porozprávať so zamestnávateľom, prípadne požiadať o pomoc oddelenie ľudských zdrojov. Je dôležité si chrániť svoje súkromie a cítiť sa v práci bezpečne,“ je presvedčená K. Garajová.
Ak by sa situácia ani po rozhovore s nadriadeným alebo s oddelením ľudských zdrojov nezlepšila, môže zamestnanec vyhľadať právnu radu, prípadne kontaktovať odbory, ak ich organizácia má. „Je dôležité vedieť vyhodnotiť úroveň závažnosti situácie a zasahovania do súkromného života. Ak to zamestnanec vyhodnotí ako hraničné, môže podať sťažnosť na vnútorný etický kódex spoločnosti alebo kontaktovať regulačné orgány,“ poradila generálna riaditeľka MAXIN’S Group.
